Šarišská galéria vlastní desiatky plastík s témou Ukrižovaného Krista

0
164

Krucifix (lat. crucifixus – ukrižovaný), v kresťanskom umení spodobenie Ukrižovaného Krista na kríži, je jedným z najrozšírenejších zobrazení vo všetkých druhoch monumentálneho i užitého umenia. Po prvýkrát sa motív Ukrižovaného objavuje v 6. stor. V nasledujúcich storočiach, na základe rôznych kultúrnych vplyvov a teologických učení však viackrát zmenil svoju podobu a to nielen v spôsobe zobrazenia a vo výtvarnej forme, ale aj v symbolickom význame.

V 9. storočí sa tak presadil typ trpiaceho Krista zahaleného v tunike s tŕňovou korunou, od 14. storočia bol Kristus zobrazovaný len v bedernej zásterke (rúšku, perizonium) až naturalisticky. Pokým v renesancii prevláda zobrazenie Krista, s hlavou naklonenou k ramenu, s pokojným výrazom a ušľachtilým telom, barokový sloh zas naopak, vkladá do motívu Ukrižovaného dramatičnosť, dynamiku a objem ako i vedľajšie motívy: Madonu v mdlobách, Máriu Magdalénu a pod.

Jednu z plastík daroval galérii  sochár Dušan Pončák

Šarišská galéria v Prešove vo svojom zbierkovom fonde uchováva bohatú kolekciu vyše 40 drevených plastík, prevažne od neznámych autorov, s motívom Ukrižovaného Krista či už v torzálnom stave, kompletne zachovanom stave postavy Krista sna kríži alebo v podobe Ukrižovaného spojeného s  výjavom Kalvárie, spadajúcich do 17. – zač. 20.stor.

Do súboru plastík s vyššie menovaným motívom patrí i polychrómovaná drevorezba Ukrižovanie III., datované do 1. pol. 19. stor., pod ev. č. P 98, od rustikálneho barokového rezbára prešovskej proveniencie, ktorý galéria získala darom v roku 1993 od  akademického sochára Dušana Pončáka.

Plastika už na prvý pohľad javila známky sekundárnych premalieb, ktoré narúšali pôvodný rezbársky rukopis a časom nadobudnuté znečistenie celkovo patinovalo štruktúru a modeláciu diela. Výsledky sondážneho prieskumu potvrdili domnienku, že sa pod sekundárnymi olejovými nátermi dochovalo kompaktnejšie vrstvenie inkarnátov, polychrómie vlasov, bedernej zásterky (rúška) a svätožiary.

Tajomstvá z reštaurátorskej dielne

Po konzultácii s kurátorom sa pristúpilo k postupnému odstraňovaniu sekundárnych premalieb na poslednú zachovanú vrstvu pochádzajúcu pravdepodobne z 1 pol. 19. storočia. Odstraňovanie sa realizovalo po vrstvách, ako pomocou chemických rozpúšťadiel tak i mechanickým spôsobom, zvlášť opatrne na korpuse Krista, z dôvodu prelínania sa jednotlivých premalieb.

Odstránením sekundárnych farebných vrstiev, telo Krista zažiarilo bielou olejovou farbou s fragmentami okrového inkarnátu a červenej farby (krv) na hlave, boku a bedrách. Rúško a svätožiara poukázali na pôvodné použitie žltej farby, buď ako náhrada zlatej farby alebo ako podklad pre zlátenie. V rámci konzervácie drevenej hmoty bola prevedená petrifikácia ponorom do syntetickej živice a po vyschnutí bola dočistená vymývaním toluénom. Výtvarná prezentácia retuší (svätožiara, rúško) bola zameraná na optické scelenie a eliminovanie rušivých miest. Záverečná úprava diela bola prevedená voskovo-damarovým náterom laku, ktorý bol po uschnutí preleštený do výsledného zamatového lesku.

Ukrižovanie III., bolo od roku 1993 pravidelne zaraďované do kolekcie výstav, prezentujúcich výtvarné umenie 19. storočia zo zbierok ŠG v Prešove, či už v rámci prehliadky sakrálneho umenia alebo hodnotných diel zbierkového fondu galérie.

Okrem domáceho publika, krásu a jedinečnosť tohto diela mohla obdivovať laická i odborná verejnosť na výstavách uskutočnených v GMB Bratislava ( 1998), VSG Košice (2008) či v zahraničí Krosno (PL, 2009), Rím-Vatikán (I, Veľvyslanectvo SR pri Svätej stolici, 2010), kde oprávnene vzbudila obrovský záujem širokého spektra veriacich i náhodných divákov.

Text: A. Liščinský
Foto: G. Kutajová

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu