Z histórie zápalky

0
470

Vynájdenie spoľahlivého a bezpečného prostriedku na zhotovenie ohňa bolo pre ľudstvo dlho nedosiahnuteľné. Celé tisícročia bol zakladaný najjednoduchšími primitívnymi nástrojmi z dostupných prírodných materiálov. Až priemyselná revolúcia v 18. – 19. storočí si neúprosne vyžiadala jednoduchý, bezpečný a praktický spôsob zapaľovania. Spolu s ďalšími veľkými vynálezmi, ako sú železnice, telegraf alebo fotografia, stala sa ním zápalka.

Zápalka, ktorá sa objavila až v 30. rokoch 19. storočia, patrí ku skromným vynálezom, ktorý s menšími zmenami je používaný dodnes. Jej dramatické dejiny a technologický vývoj sú nesmierne bohaté a zaujímavé. Menej známe sú negatívne javy súvisiace s jej výrobou i priama spojitosť so zvýšeným výskytom požiarov.

V 60. až 80. rokoch 19. storočia biely fosfor obsiahnutý v hlavičkách zápaliek sa stal častou príčinou samovrážd. Používané boli hlavne slobodnými matkami, ktoré vtedajšia spoločnosť odsudzovala. Mnohé z nich túto pohanu neuniesli a požili nápoj pripravený zo zápalkových „hlavičiek“. Negatívom rozvoja nového priemyselného odvetvia, zápalkárstva, boli vážne zdravotné problémy súvisiace s ich výrobou.

V celej Európe začali vznikať zápalkárske továrne, bez akejkoľvek kontroly pracovných podmienok a ich vplyvu na zdravie zamestnancov. Veľmi skoro sa objavili kruté účinky fosforu na ľudský organizmus. Zápalky sa vyrábali všade, v spálňach robotníkov, v pivniciach, v dielňach, čo spôsobovalo, že fosfor sa dostával do šatstva i do potravín. Vo forme dráždivých výparov spôsoboval v tele zvláštny stav nazvaný fosforizmus. Príznaky otravy boli ľahko rozpoznateľné. Robotníci boli bledí, chudokrvní, v dychu bolo cítiť cesnakový zápach, zápach samotného fosforu. Dochádzalo k otravám i požiarom.

V dôsledku fosforových výparov vznikala nekróza /odumretie čeľustí/, ktorá sa rozširovala, prenikala do lebečných kostí a vzápätí mala za následok smrť alebo zohavenie obete. Nemocnice sa plnili robotníkmi postihnutými „chemickým zlom“. O továrňach v Anglicku a v Taliansku sa oprávnene hovorilo ako o „mestách mŕtvych“. Ako prví prijímajú postihnutých nekrózou vo Viedni, Berlíne, Norimbergu.

Najslávnejší lekári a najschopnejší chirurgovia sa v štyridsiatych rokoch 19. storočia usilujú zastaviť postup tejto choroby. Napriek tomuto nebezpečenstvu zápalkársky priemysel sa rýchlo rozšíril najprv v Nemecku, potom vo Francúzsku, Belgicku a Taliansku. V kolíske priemyselnej revolúcie v Anglicku sa od roku 1845 rýchlo rozvíjal v husto obývaných častiach Londýna, Manchestru, Birminghamu, Liverpoolu, Bristolu, Norwichu, Newcastlu, Glasgowa. Reakciou zamestnancov, prevažne žien na zlé pracovné podmienky, štrnásťhodinový pracovný čas, nízke mzdy a ťažké zdravotné komplikácie pri práci s bielym fosforom, boli štrajky. Reakciou na rozšírený výskyt nekrózy v bytčianskej zápalkárni bola neochota domáceho obyvateľstva pracovať v továrni.

Majitelia boli nútení pomocou agentov získavať robotníkov väčšinou z Poľska, Maďarska a z Moravy. Hlasy tých, ktorí sa usilovali o zavedenie zdravotných opatrení na ochranu robotníkov, o modernizáciu strojového parku a o výrobné priestory vybavené bezpečnostnou technikou, vrátane zariadení na odsávanie plynov, neboli vypočuté. Rozhorčenie voči fosforu bolo také všeobecné, že sa súčasne v rôznych štátoch objavujú návrhy na jeho zákaz zákonom.

Z európskych krajín sa k nemu odhodlalo v roku 1872 iba Fínsko a v roku 1874 Dánsko. Zákaz používania bieleho fosforu v priemyselnej výrobe zápaliek v Rakúsku platil od roku 1907, v zápalkárňach v Uhorsku o niekoľko rokov neskôr, v Anglicku bol zakázaný až v roku 1910. Proti zákazu sa postavili predovšetkým ich výrobcovia s argumentom, že to oslabí zápalkársky priemysel a vyvolá vzbúrenecké nálady medzi robotníctvom.

V období, keď zápalkárstvu hrozil zánik, dochádza k objavu nejedovatého červeného fosforu, ktorý viedol k vynálezu bezpečnostnej zápalky. Najrazantnejšie sa bezpečnostnými zápalkami presadili švédski továrnici exportujúci do celej Európy svoj výrobok s hlučnou reklamou „švédske bezpečnostné zápalky – Säkerhets Tändstickor“. Tieto sa od roku 1870 používali aj na území Uhorska. Druhou najvýznamnejšou továrňou v Európe, ktorá začala s ich výrobou v 50. rokoch 19. storočia, boli české Sušice.

Problematike rôznych praktík zhotovovania ohňa v minulosti, rozvoju nových vedných odborov, zvlášť chémie, ktoré ovplyvnili vynález zápalky a zápalkárstva ako priemyselného odvetvia, je venovaná výstava Z histórie zápalky sprístupnená v Krajskom múzeu v Prešove od 27.septembra 2021.

Mgr. Igor Lazorík
Krajské múzeum v Prešove
Foto: KM